Víťazstvo poteší, ale memoriál je o priateľoch…

Nedávno sa uskutočnil 3. ročník streetballového podujatia „Memoriál Tibora Baláža“. Ako sme uviedli skôr, Tibor bol mladý a veselý človek, ktorý mal rád život a basketbal. Žiaľ, osud mu „pripravil“ iný scenár, než aký by si tento energický mladý muž zaslúžil. Po jeho odchode na druhý svet, keď prehral súboj so zákernou chorobou, sa jeho rodina, priatelia a spoluhráči rozhodli zorganizovať Memoriál. Pre spomienky, pre priateľstvo, preto, aký bol… O význame a hlavnej myšlienke tohto podujatia sme sa rozprávali s jedným z organizátorov – Lukášom Valkovičom..

 

Ako si spokojný s priebehom tohtoročného Memoriálu T. Baláža?

Myslím si, že sme to zvládli. Od basketbalových účastníkov aj od divákov sme mali len pozitívnu spätnú väzbu, takže v tomto ohľade sme maximálne spokojní. Memoriál je každým rokom čoraz nabitejší a mužstvá silnejšie, čo nás na jednej strane samozrejme teší, no na druhej strane sa memoriálu zúčastňuje aj mnoho Tiborových priateľov, ktorí si chodia zahrať basketbal prakticky len raz do roka a to práve na túto akciu. Preto sa snažíme vždy hľadať kompromisy, no trúfam si povedať, že hoci každé víťazstvo, či bod poteší, nie je to to najdôležitejšie a vždy sa memoriál odohráva vo veľmi priateľskej atmosfére…

Spoločné foto sa stáva tradíciou...

Spoločné foto sa stáva tradíciou…

Čo ťa na ňom prekvapilo a čo povedzme už zvládaš/zvládate v pohode?

Prekvapilo nás hlavne počasie, keďže na celý deň hlásili dážď a nakoniec nespadla ani kvapka. Ráno pred začiatkom memoriálu sme sa rozhodli, že nebudeme riskovať a turnaj začneme hneď v telocvični, čo sú vždy vrásky na čele navyše, keďže sme priamo zodpovední za telocvičňu. Týmto by som sa chcel veľmi poďakovať pani riaditeľke ZŠ Komenského pani Dinisovej, že nám dala telocvičňu k dispozícii a Danovi Takáčovi, že nám pomáhal počas celého dňa a dbal na to, aby bolo všetko v poriadku. Čo zvládame? To je asi otázka na zúčastnených, nie pre nás organizátorov. Ale je pravda, že organizácia a koordinácia nám ide každým rokom lepšie a efektívnejšie. To všetko by sa nám však nepodarilo bez podpory mnohých ľudí. Sála Artenz – rodinné oslavy a firemne akcie, Zion Clubu, Tiborovej rodine, každému, kto sa hocijako podieľal na organizácii a každému jednému, kto prišiel podporiť túto akciu

Keď príde reč na Tibora, o čom sa s kamarátmi väčšinou rozprávate? Ako na neho spomínate?

Väčšinou sú to veselé historky. Tibor žil na stodesať percent. Preto zasiahol do života toľkých ľudí a preto ho mali a stále majú radi.

Už je to nejaký čas, čo odišiel na druhý svet, sú už rany zo straty blízkeho človeka zahojené?

Tie rany sa nezahoja nikdy. Áno. Dá sa na tú bolesť relatívne zvyknúť a čas ju vie trochu otupiť. Ale to sú dve úplne odlišné veci a bolieť to neprestane nikdy…

 

Autor: Tomáš Urbaník, foto: Andrej Čarnecký.