Kanada nemala šancu, keď za nami stáli tisíce Slovákov
„Danick Martel je síce hráč NHL, ale Lukáš Piják je Kysučan. Keby to Kanaďan vedel, tak sa do Lukáša nepúšťa.“ Výrok Roba Kaššu, ktorý zaznel počas priameho prenosu zo semifinále majstrovstiev sveta v hokejbale bavil divákov pri televíznych obrazovkách a obletel internet. Slovenskí chlapci odolávali na ihrisku Kanadskému útoku a postupne sa prepracovali k historicky najvyššej prehre Kanady v semifinále MS, keď ju zdolali 6:1(!) Lukáš Piják z Kysuckého Nového Mesta sa pohyboval po ihrisku, akoby nepotreboval striedať a „zatápal“ každému Kanaďanovi, ktorý si niečo dovolil na spoluhráčov, alebo smerom k bráne Patrika Polca. Podarilo sa. Center prvej formácie svoju úlohu splnil a Slovenská reprezentácia sa prebojovala do finále proti prekvapeniu šampionátu z Fínska aby sa po poslednom zvuku sirény po finále MS mohli začať Lukášové druhé oslavy z titulu majstra sveta v hokejbale!
Je niekoľko dní po Majstrovstvách sveta v hokejbale keď Slovensko získalo zlato po štvrtý krát. Pre vás ide o druhú účasť a druhú zlatú medailu. Viete porovnať svoje Majstrovstvá sveta? Pardubice 2017 vs. Košice 2019.
Bolo to iné. Tento rok sme mali 13 nováčikov v mužstve. To je veľký rozdiel. Skúsenosti chalani naberali počas turnaja. Ďalší dosť veľký rozdiel bol vo veľkosti ihriska, keďže ihrisko v Košiciach bolo o niečo väčšie (Pozn. Red.: Oficiálny rozmer ľadovej plochy v Steel aréne je 60 m x 30 m). Kto na takom ihrisku nebehal nepochopí (úsmev)
Vás teda bolo vidieť a cítiť na ihrisku či už v prvej fáze turnaja, alebo aj vo vyraďovacích bojoch, kde ste sa od zápasu s Talianskom už pravidelne ukazovali v prvej formácií so skalickým duom Martinusík – Rampáček.
Áno. Dá sa to tak rozdeliť a povedať, že sme tú chémiu chvíľu hľadali. Mne sa ale dobre hralo či už s Jakubom Rufatim a Borisom Oravcom, ako aj s Milanom Rampáčkom a Jarom Martinusíkom, s ktorými som si na ihrisku aj mimo neho naozaj dobre rozumel.
Bodovo ste sa chytili v dueli s Veľkou Britániou. Ako ste uviedli pre náš web, tak ste takýto zápas potrebovali pre väčšiu hernú pohodu a kľud.
Potreboval som taký impulz, psychickú vzpruhu, ktorá by ma naštartovala, no a radosť z gólu je tým najlepším afrodiziakom pre každého útočníka. Z prvého presného zásahu som sa veľmi tešil. Myslím, že to bolo aj vidieť (úsmev) V tom momente zo mňa všetko opadlo a keď sme pridali niekoľko ďalších gólov zavládla väčšia pohoda.
Patríte k hráčom, ktorí keď začali reprezentovať v hokejbale, zaznamenal tento šport veľký záujem u fanúšikov a športovej verejnosti. Ako vnímate tento jav?
Keď som hrával hokej, tak tam boli aj zápasy, kde prišli 2-3 tisícky ľudí, no vnímať fanúšikov na hokejbale, ktorí vás podporujú už pri rozcvičke a je ich plná Steel aréna, je pre mňa špeciálny zážitok. To si úplne inak užívate atmosféru celého zápasu a aj emocionálne dozvuky po ňom. V semifinále proti Kanade, keď sa strhla v jednom momente bitka, sme pocítili silu domáceho prostredia a podporu slovenského fanúšika na sto percent! Tí ľudia si nás zastali, povzbudzovali a boli našim ďalším hráčom na ihrisku. Kanada nemala šancu, keď za nami stáli tisíce Slovákov (spokojný úškrn)
Jediný zápas, ktorý Slovensko prehralo, bol zápas s Čechmi, no tí sa umiestnili na nepopulárnom štvrtom mieste. Ako vnímate tento ich výsledok?
Pre mňa to bolo veľké prekvapenie. Český výber bol veľmi silný. Nielen ja, ale všetci sme to videli na finále Slovensko – Česko. Myslím si, že patria na stupne víťazov, ale to, ako skončili zrejme odzrkadľuje aj fakt, že sa rozširuje hokejbalová špička a už to v nej nemá nikto isté.
Ktorý zápas sa vám hral najlepšie?
Veľká Británia, Taliansko ale ja som si dosť užíval aj Kanadu. Bolo to doslova „vyhecované“. Vyvrcholilo to síce tou bitkou, no zápas mal všetko čo má mať kvalitný medzinárodný zápas.
Zo zápasu s Kanadou vzišiel zrejme jeden z najlepších výrokov MS od komentátora Roba Kaššu, ktorého poznajú hokejbalisti z celého sveta, keď sa vyjadril na margo vašich súbojov s Danickom Martelom, hráčom NHL. Ako sa vôbec bráni takýto hráč? Všímali ste si ho?
Ten výrok som videl na internete a celkom ma pobavil (úsmev) Na Martelovi bolo vidieť, že chce vyhrať a pomôcť mužstvu, avšak ako stúpalo skóre, vplývala nervozita aj na jeho výkon. Bolo to cítiť v tých osobných súbojoch a podľa mňa záver už nezvládol tak, ako by ho mal zvládnuť profesionál.
Patríte k hráčom, ktorý hrali s Milanom Rampáčkom jeho posledné zápasy na majstrovstvách sveta. Nastupovali ste aj proti nemu v tohtoročnom finále extraligy. Aký je to hráč?
Či už Milan Rampáček, alebo Jaro Martinusík sú dve veľké osobnosti Slovenského a svetového hokejbalu. Ukázali to aj na týchto MS, ale aj v Slovenskej extralige, keď potiahli Skalicu k titulu. Sú to super chalani s ktorými sa dá dobre porozprávať aj zabaviť. V hre sme si tiež sedeli. Prebral som na seba úlohu hráča, ktorý ich mal istiť v hre do zadu a urobil som to rád. Fungovalo to a všetci z toho profitovali. Keď mi tréneri povedali, že budem hrať s „Rampom“ a „Jarilom“ proti Talianom, veľmi som sa na zápas tešil.
Keď už spomínate Jara Martinusíka, celý svet videl, ako požiadal svoju priateľku o ruku. Povedzte, môže to byť taká inšpirácia aj pre vás?
(úsmev) Nehovorím, že nie.. (úsmev) Tiež mi niečo podobné napadlo. (úsmev) Mne sa to veľmi páčilo, čo z jeho vystúpenia napokon vzišlo, pretože Jarila šiel najprv s tým, že sa poďakuje Milanovi Rampáčkovi za celú jeho kariéru. Napokon boli z toho zásnuby. Bolo to veľmi pekné.
V máji nás navždy opustil hlavný tréner „A“čka Dušan Danko. Ako ste to vnímali? Bola to téma v šatni? Mali ste to v hlavách?
Určite sme to v hlavách mali. Táto udalosť sa stala pred nedávnom a nám bolo od začiatku jasné, že chceme vyhrávať aj pre Dušana. V kabíne nám celý šampionát robila spoločnosť jeho fotografia a dres, ktorý visel pod ňou. Dušan bol s nami od začiatku až do víťazného konca.
Základom každého úspechu je dobré zázemie a podpora najbližších? Aká bola ta vaša?
Moja najbližšia podpora bola celý čas so mnou (úsmev) Na šampionát šla aj moja priateľka Saška, ktorá reprezentovala Slovensko v kategórií žien. Na zápas proti Čechom prišiel pozrieť otec s kamarátmi, na štvrťfinále sesternica Kika s priateľom a súboje o medaile videli rodičia aj krstní rodičia, kamaráti Mišo Ondrušek, Feri Čičala s priateľkou Simou a veľa známych a kamarátov z Považskej Bystrice či Kysuckého Nového Mesta, ktorých som stretol po finále.
Pred dvoma rokmi ste priniesli poháre pre majstrov sveta aj na Kysuce. Zopakujete to aj tento rok? Ak áno, tak kedy a kde by si mohli prísť fanúšikovia trofeje pozrieť?
Pokúsim sa to vybaviť s manažérom reprezentácie Jarom Mihálom, aby sme mohli ukázať poháre na tradičnom hokejbalovom turnaji Kocka cup, ktorý bude 27. júla na ihrisku pri ZŠ Klementisova v Kysuckom Novom Meste. Verím, že sa mi to podarí a ľudia sa tak budú môcť pozrieť, prípadne sa aj pri pohároch odfotiť. Je to vždy veľmi pekný zážitok pre každého. Hokejbal sa hrá pre ľudí.
TOMÁŠ URBANÍK, foto: Archív L.P.
